Čo teraz? No čo by! Pustíme sa do toho!
Práca v háji. A čo teraz?
Tak. Prišli sme o prácu. A je to bordel. Je to rana do ega, do peňaženky, do rutiny. A áno, už sme si to odplakali, možno sme si aj vypili, možno sme len tupili do steny. V poriadku. Emočný výplach je nutný.
Ale teraz — keď už sme sa trochu spamätali — poďme sa pozrieť, čo s tým. Nie ako guru na Instagrame, ale ako kamoši, čo si povedia veci na rovinu.
1. Najprv sa prestaňme trestať
Nie sme neschopní. Nie sme menejcenní. Nie sme „neatraktívni pre trh práce“. Sme ľudia, ktorým sa niečo posralo. To sa deje. Aj tým, čo majú titul pred aj za menom.
Takže žiadne „keby sme boli lepší, keby sme sa viac snažili“. Nie. Stačilo.
2. Zmapujme si realitu
- Koľko máme peňazí? Na koľko mesiacov nám to vychádza?
- Máme nárok na podporu? Zistime to. Choďme na úrad, aj keď nám je z toho zle.
- Máme nejaké výdavky, ktoré sú čistý luxus? Zrušme Netflix, nie dušu.
3. Urobme si inventúru
Nemusíme hneď vedieť, čo chceme robiť do konca života. Ale vieme, čo nám ide. Vieme, čo nás nebaví. Vieme, čo by sme už nikdy nechceli robiť. To stačí na začiatok.
Napíšme si to. Na papier. Nie do mobilu, nie do poznámok. Papier. Pero. Realita.
4. Životopis bez bullshitov
Nemusíme tam písať, že sme „dynamickí a flexibilní“. Napíšme, čo sme robili. Čo sme zvládli. Čo sme sa naučili. A hlavne — buďme konkrétni. Nie „komunikácia s klientmi“, ale „denne sme riešili 20 nasratých zákazníkov a nikto sa neodhlásil“.
5. Povedzme to nahlas
Nie je hanba povedať, že hľadáme prácu. Hanba je tváriť sa, že všetko je OK, a pritom jesť ryžu s kečupom.
Napíšme kamoške. Ozvime sa bývalým kolegom. Dajme status. Nie „hľadáme nové výzvy“, ale „prišli sme o robotu, ak viete o niečom, dajte nám vedieť“. Ľudia pomáhajú, keď vedia, že môžu.
6. Hľadajme, ale nezožerme sa
Nechceme skončiť tak, že budeme 8 hodín denne scrollovať Profesia.sk a cítiť sa ako nuly. Stanovme si čas. Napríklad dve hodiny denne. Zvyšok dňa žime. Choďme von. Čítajme. Robme niečo, čo nám pripomenie, že sme ľudia, nie len „uchádzači“.
7. A nie, nemusíme byť vďační
Nemusíme byť vďační za túto skúsenosť. Nemusíme „rásť“. Môžeme byť nasratí. Môžeme byť unavení. Ale aj tak to zvládneme. Lebo sme už zvládli horšie. A lebo sme ľudia, čo si vedia poradiť, aj keď majú v chladničke len horčicu a smutný citrón.
Pamätajte!
Aj keď sa to na začiatku takto javý, strata práce nie je koniec sveta. Ale je to riadna facka. A my sme ju ustáli. Teraz sa oprášme, nadýchnime, a začnime hľadať niečo, čo nám nebude len platiť účty, ale možno nám aj nebude liezť na nervy.
A keď to nájdeme, pripomeňme si, že sme to zvládli. Sami. Bez zenového bullshitovania.